Duchovný olovrant

Hovorí sa, že výdatné raňajky sú najdôležitejším elementom dňa: niet nič horšie ako vyraziť do každodenného zhonu s prázdnym žalúdkom. Obedu v našich zemepisných šírkach myslím prislúcha významnejšie postavenie, než by si zasluhoval – ideálne by nás nemal vytrhnúť z pracovného nasadenia, zaťažiť bruchá a hlavy závažím uťapkaným z rezňa a UHO, skôr by mal byť jednoduchý, ale výživný, aby telu umožnil pracovať aj v "druhom polčase" bežného dňa. Týmto sa snažím riadiť, nech sú však moje raňajky akokoľvek výdatné a môj obed akokoľvek výživný, tesne pred záverečnou pocítim s železnou pravidelnosťou, že sa môj zotrvačník zadrháva a ja potrebujem olovrant. Nejakú jednohubku, päťminútové občerstvenie, nič zložité, hlavne ľahko stráviteľné, možno len biskvit namočený v čaji, ktorý poskytne mozgu energiu na tých zopár minút, čo mu ešte zostáva, než sa bude môcť beztrestne vypnúť. 

V duchovnom živote to myslím funguje analogicky. Ráno sa treba posilniť, na obed občerstviť – čo však s olovrantom? Tu je moja voľba: P. Ronald Rohlheiser je kňaz z rádu oblátov Nepoškvrnenej PM a pravidelne píše stĺpčeky do Catholic Herald. Sú to krátke, jednoduché zamyslenia, ktoré mi v prípade duchovnej hypoglykémie poskytnú rýchlu a efektívnu vzpruhu a často i podnet na meditáciu. Dnes som sa takto občerstvil jeho posledným stĺpčekom, o ktorý som sa rozhodol podeliť. Na jeho webstránke sa samozrejme môžete zahĺbiť do celého archívu. Ale myslím, že tak ako maslové sušienky sú vo veľkom množstve fádne a neveľmi vzrušujúce, tak i tieto úvahy je lepšie konzumovať po troškách.

V diskusii sa ctené publikom môže podeliť o svoje vlastné "duchovné meníčka", ako aj reagovať priamo na citovanú úvahu: dá sa s niečím nesúhlasiť? Je to u nás iné? Nechcelo by sa niekomu zostaviť si podobný zoznam?