Reťazec asociácií pokračuje. Štěpánova otázka, do akej miery má byť kresťanstvo kontrakultúrou, myslím, udrela klinec po hlavičke. Musím sa priznať, že s kontrakultúrnosťou, ktorá sa s nostalgickou slzou v oku obzerá späť po zlatom veku, keď bola homosexualita trestná, otroctvo legálne a ornáty tak, tak krásne vyšívané, sa nedokážem stotožniť. Kresťanská kontrakultúrnosť by mala mať pohľad nasmerovaný dopredu, či presnejšie "nahor".
I pre Harta je – horribile dictu na blogu tohto názvu – návrat ku kresťanskej kultúre Západu nepredstaviteľný. V jednom fejtóne sa preto vyznáva z istej dávky porozumenia pre motivácie nechvalne známeho Juliána Apostatu. Nevyslovenou pointou textu však je, že snaha udržať na nohách slabnúcu civilizáciu je odsúdená na neúspech – a naviac môže splodiť aj mnoho zla.
Jedna vec však myslím Hartovi uniká. V postkresťanskej spoločnosti žijeme už dosť dlho. Radšej než snívať o návrate zašlých časov sa možno skutočne musíme utiahnuť na púšť, aby sme zachránili ten kritický osteň, ktorý robí kresťanstvo kresťanstvom. Keď však príde naša chvíľa, je nevyhnutné vrátiť sa z púšte späť, do miest, na trhoviská i agory. Nie preto, aby sme budovali Božie mesto na zemi, ale aby sme pomohli zachrániť to ľudské.
Už dlhšiu dobu je jedným z mojich najobľúbenejších druhov prokrastinácie skúmanie finančnej krízy ako príznaku dejinného zlomu. Táto zvrátená záľuba ma priviedla k čítaniu viktoriánskych románov, ktoré často veľmi dôvtipne vykresľujú nešváry raného kapitalizmu (ako napríklad mnou už neraz spomínaný Trollopov román The Way We Live Now, pre lenivcov dostupný vo vynikajúcej BBC adaptácii), i Financial Times. Samozrejme, nie som sám, koho "kríza" fascinuje: Stanislav Komárek (o nič menej pesimisticky ako Hart, i keď pravda, z pozícií rozhodne menej kresťanských) píše o dobe tehotnej očakávaním. Plodová voda je na prasknutie a ťažko predvídať, čo na nás vykukne z rodidiel histórie. Jedno je však isté. Ak je kresťanstvo ako všeobecne uznávaná paradigma "na kapačkách" už aspoň 150 rokov, zdá sa, že dnes dostáva zabrať imunita iného všeobjímajúceho systému, ktorý sa ho pokúsil nahradiť.
Asi nie som prvý, komu situácia pripomína prelom 14. a 15. storočia. Ako vtedy, tak aj dnes sa obdobie hospodárskeho rozmachu po dovtedy nevídanej katastrofe (1348, 1939–45) chýli ku koncu. Inštitúcie poskytujúce spásu – či už v podobe večného života, alebo finančného zisku – ktorým po celé desaťročia, ak nie stáročia, všetci bezvýhradne verili, sa ukazujú byť skorumpované a ich elity sa reformám úspešne bránia. Vysvetlenia sveta, ktoré ponúka kráľovná vied – vtedy teológia, dnes ekonomika – prestávajú stačiť. Nominalistov a realistov nahradili keynseyáni a hayekovci, ale ich traktáty sú pre väčšinu obyvateľstva rovnako nezrozumiteľné a odtrhnuté od reality ako pred 600 rokmi. Dnešná kríza dôvery si v ničom nezadá s dvojpápežstvom. Komu veriť? Politikom, alebo ratingovým agentúram? Namiesto koncilov sa zvolávajú summity, ale iného rozdielu medzi nimi niet: každý je spojený s (márnym) očakávaním, že problém definitívne vyrieši. Začína sa ozývať i pospolitý ľud, ktorý túži príjmať z rovnakého kalicha, z akého príjmajú bankári a generálni riaditelia – pravda, nie Krv Pána, ale paradoxne krv omnoho menej materiálnu a reálnu, totiž krv monetárnu, pulzujúcu v počítačových obvodoch finančného systému ako v žilách vykupiteľa. Tu a tam sa už objavujú i nepokoje, aj keď na defenestráciu ešte nedošlo. Aj dnes, tak ako medzi táboritmi, ako keby doba sama rozoznievala eschatologickú strunu. Ak by sa mayský kalendár končil povedzme v roku 1997, asi by si to sotvakto všimol.
Tisíckrát sme už počuli, že "krize je šance". Ale čo ak je tomu teraz skutočne tak? Nie je našou povinnosťou priložiť ruku k dielu a budovať na troskách postmoderného kapitalizmu nové stánky, kam by sa ľudstvo mohlo uchýliť? Možno to dieťa, ktoré dnešná vyčerpaná a spotená doba porodí, nakoniec nebude pokrstené. Nemohlo by ale mať aspoň kresťanskú dojku [čes. kojnou]? Ak nás nevďačná doba vyženie späť na púšť, nezostane nám nič iné, než sa tam uchýliť a vyčkať, kým nastanú lepšie časy. Možno sa nájde nejaký anjel, ktorý sa nad nami zľutuje. Dovtedy je ale našou povinnosťou ponúkať alternatívu.
Ako si to predstavujem? Zaujímavý príspevok o príčinách finančnej krízy a odpovediach, ktoré na ne ponúka sociálne učenie Cirkvi, napísal Edward Hadas, bývalý komentátor Financial Times, dnes ekonomický editor v Reuters. Myslím, že kresťania by sa dnes k týmto otázkam mali vyjadrovať čo najviac.
Žádné komentáře:
Okomentovat