Úvodné žonglovanie metonýmiami radšej hneď na začiatku druhého odstavca utnem a prejdem rovno k veci. S menom americkej spisovateľky Flannery O'Connorovej (1925–1964) som sa stretol po prvýkrát na stránkach knihy canterburského arcibiskupa Rowana Williamsa Grace and Necessity: Reflections on Art and Love. Predmetom tejto knihy, ktorú mimochodom tiež odporúčam, je filozofia umenia, kresťanská estetika a vzťah medzi vierou a umeleckou tvorbou. Williams O'Connorovú rozoberá ako príklad umelkyne, ktorej poetika a prístup k tvorbe je formovaná dôkladnou filozofickou a náboženskou reflexiou. Moja zvedavosť bola Williamsovou analýzou iba rozdráždená, nie uspokojená. Ako sa vôbec z dievčaťa z, prepytujem, Savannah, Georgia, stane autorka, na ktorú chŕli ódy sám cambridgeský veľteológ a ktorej veľkým fanúšikom bol aj (na týchto stránkach už niekoľkokrát spomínaný) Thomas Merton?
O'Connorová získala bakalársky titul zo spoločenských vied na Georgia College and State University a absolvovala kurz žurnalistiky na University of Iowa. V 26-tich rokoch jej diagnostikovali autoimunitné ochorenie lupus, ktoré, ako mi bolo vysvetlené Tou Najpovolanejšou, ničí vnútorné tkanivá a spôsobuje postihnutým veľké bolesti kĺbov, horúčky a nakoniec zlyhanie obličiek. Po zvyšok života teda O'Connorová žila so svojou matkou a venovala sa len písaniu a chovaniu pávov. Zomrela ako 39-ročná a za celý život vydala len dva tenké romány: Wise Blood (česky Moudrá krev, Argo 2011) a The Violent Bear It Away. Jej Complete Short Stories, ktoré sa dajú zohnať z Amazonu alebo Ebayu za bagateľ, majú v paperbacku len o niečo viac ako 500 strán; prvá zbierka poviedok, A Good Man Is Hard To Find je tiež preložená do češtiny (Dobrého člověka těžko najdeš, Argo 2010).
V úvode k českému prekladu Wise Blood cituje prekladateľ názory O'Connorovej južanských susediek na jej tvorbu: "Je to hodná holka, každou neděli sedí v kostele... Ale ty její knížky, to je prostě hrůza. Já se od ní radši držím dál, aby o mně taky něco nenapsala." Susedky mali pravdu – O'Connorovej knižky sú plné násilia, zmrzačených (fyzicky, duševne aj duchovne), krutých, alebo "len" hlúpych a bigotných postáv a groteskných situácií, aké poskytuje len (?) život na juhu USA. A ešte filozofie a náboženstva a túžby a zápasu s Božou milosťou. Jej hrdinovia sú často osamelí, pútnici, mnísi, hľadajúci, alebo tzv. "God-botherers" ako Hazel Motes, hrdina Moudré krve a zakladateľ Cirkvi bez Krista, "kresťan malgré lui". Absurdita, grotesknosť a násilie jej príbehov nie je svojvoľné, ale je teologicky zakotvené v tajomstve vtelenia ("The Incarnation makes us see the grotesque as grotesque..."). O'Connorovej jazyk je naviac ostrý ako britva, humor suchý ako seno v Tennessee, jej popisy tnú do živého a čitateľ si nad knižkou často uvedomí, že sa smeje, plače a modlí zároveň.
O'Connorovú formovala skúsenosť menšinového katolicizmu na protestantskom Juhu. Myslím, že aj v českej kotline by preto mohol zarezonovať jej trievy pohľad na cirkev ("We sometimes have to suffer more from the Church than we do for it.") a duchovný život, na míle vzdialený floskulám nedeľného katolicizmu, ktorý vieru považuje za "big electric blanket" a nevidí, že je to naopak "kríž", ktorý treba niesť. Z niekoľkých úryvkov z jej korešpondencie, s ktorými som sa doteraz stretol, som nadobudol dojem, že by z týchto jej textov bola aj dobrá duchovná četba, ale na donášku tejto knihy stále čakám, takže na vlastnej koži to odskúšané nemám.
O'Connorovej najslávnejšiu poviedku si môžete v origináli prečítať tu.
