Vo Svätej zemi sa to len tak hemží rozličnými ustanovizňami na podporu mierového spolunažívania, a to nielen na tomto už tisícročia dobývanom a okupovanom pupku sveta, ale rovno naprieč celou zemeguľou. Na hore Sion pri hrobe kráľa Dávida sú napríklad drobné na sivo natreté kovové dvere, ktoré vyzerajú, ako keby patrili rozvodnej skrini a ukrývala sa za nimi zaprášená kabeláž, a nie proklamované "World Piece Center". Na druhej strane, ak by niekde existovala skutočná centrála svetového mieru, predstavoval by som si ju asi skôr takto, než ako nejaký obrovský konferenčný komplex s klimatizovaným koktejlovým barom a servítkami s vlastným logom. Alebo by možno vyzeralo ako to mierové centrum, ktoré sa ukrýva v krypte arménskej katolíckej katedrály na mieste tretieho zastavenia Krížovej cesty.
Snažiť sa nastoliť mier vo Svätej zemi je ako skúšať modliť sa v Chráme Božieho hrobu o druhej popoludní. Všetci tušia, že sa tu dotýkajú niečoho vzácneho a dôležitého, ale stačí len veľmi málo a sakrálna atmosféra sa okamžite rozplýva do louvroidnej fotohystérie. A to málo sa v Chráme Božieho hrobu vždy nájde, v množstve väčšom než malom. Pretože je nemožné prežiť návštevu v tlačenici čo i len trochu dôstojne, ako jediné riešenie sa zdá nažhaviť videokamery a skonštruovať si náboženský zážitok potom, pri sledovaní záznamu v obývačke spomínať na dotyk duchovna, ktorý sa nikdy nestal. Odmysliac si davy návštevníkov, celý chrám akoby bol rozptýlením sám o sebe; guláš umeleckých štýlov, cirkví a ich spiritualít búši na myseľ a ujarmuje ju závažím, ktoré ledva unesie ostrieľaný modlitebník, nieto sviatočný kresťan. Iste, stroj sa bez ohľadu na to otáča ďalej. Blesky sa blýskajú, oleje sa trú o posvätné kamene obrúsené miliónmi dotykov zbožných pier. Kamene, ktoré mal kedysi dotykom svojho bezvládneho tela poctiť sám Spasiteľ, si však svoje tajomstvo nechávajú pre seba. A chlapec Samuel by dnes cez cvakot spúští v chráme sotva začul Boží hlas.
Môj zmysel pre obskurno tento chrám dráždi v miere až necudnej, mám rád niektoré jeho kúty (možno najviac ten, do ktorého sa mi najmenej darí dostať – samotný Boží hrob; žeby to boli nebodaj príznaky potlačeného romantizmu?), ale dnes som odtiaľ odchádzal s pocitom akejsi únavy. Či horkosti? Našťastie som si spomenul na arménske "mierové centrum" – kaplnku v krypte, kde dvanásť hodín denne prebieha eucharistická adorácia a kam som prvýkrát vkročil ruku v ruke so svojou novomanželkou počas našej svadobnej cesty.
Do samotného kostola vchádza len málo turistov a pútnikov. V kaplnke bol namiesto monštrancie nainštalovaný triptych Kráľovnej pokoja vyrobený v Poľsku, ktorý myslím stelesňuje tú lepšiu stránku súčasného sakrálneho umenia (viď obrázok prevzatý z www.reginapacis.pl). Kontrast ma samého prekvapil. Vždy som o sebe tvrdil, že nie som žiaden spiritualista ani gnostik. Napriek tomu som jasne vnímal, že sa reality omnoho viac dotýkam pohľadom, že v tichu rozoznávam oveľa viac tónov a slov. A pochopil som, že pohľad sa dá zmeniť pohľadom. Keď som totiž po chvíli vyšiel do tých istých preplnených ulíc, medzi gýčovité kľúčenky, tričká s priblblými nápismi, vôňu bakláv a zápach na háku sa hompáľajúceho hovädzieho zmiešaný s občasnými tónmi mačacieho moču, medzi nad hlavy ako kríže pozdvihnuté dáždniky turistických sprievodcov a natiahnuté ruky slepých žobrákov, po únave či horkosti nebolo už totiž ani stopy. Bolo by preto hlúpe pliesť si znovu z povrázkov bičíky a snažiť sa vyhnať nimi z Chrámu kupcov a predavačov. To nám nenáleží. Iba Jeden totiž dokáže vyčistiť Augiášov chliev našich kostolov, cirkví, krajín, sŕdc a nastoliť v nich definitívny mier. A Ten sa zjavuje nie v zemetrasení, ale v tichom vánku a nehybnom chlebe.
